Slovensko je krajinou s bohatou históriou, ale aj s mnohými tichými stopami, ktoré na mape už nenájdeme. Niektoré obce zmizli v dôsledku vojenských záujmov, iné ustúpili priehradám alebo jednoducho stratili obyvateľov a prestali fungovať. Dnes z nich ostali len základy, kríže na cintorínoch, či mená na mapách, ktoré už nikto nevyslovuje. Možno to boli osady, či ulice, miestne názvy, alebo lokalita nazvaná po rodine, ktorá tam žila a obrábala pole.
Zánik slovenských obcí je však bežnou súčasťou našej histórie, tak ako kdekoľvek inde. Veď archeológia by vedela rozprávať, hoci kľúčové je možno aj to, kedy sídlo zaniklo. Či už išlo o štátne rozhodnutia, prírodné projekty alebo tichý ústup pred moderným životom, každá zaniknutá obec nesie svoj príbeh. Mnohé z nich zostali iba v pamäti pamätníkov a na mapách s vyblednutými názvami. Stojí však za to si ich pripomínať – nie ako stratené miesta, ale ako súčasť nášho kultúrneho dedičstva.
Vysťahované obce v mene obrany štátu
Jedným z najvýraznejších dôvodov zániku obcí boli vojenské výcvikové priestory. Po druhej svetovej vojne a najmä v 50. rokoch začal štát budovať rozsiahle výcvikové areály, ktoré si vyžiadali vysťahovanie obyvateľov celých dedín.
Najznámejším príkladom je vojenský obvod Javorina v Levočských vrchoch. V rokoch 1952 až 1954 tu muselo opustiť svoje domovy viac ako 3 000 ľudí z 22 obcí a osád vrátane obcí Blažov, Ruskinovce, Ľubické Kúpele či Dvorce. politikov a komunistickú moc nezaujímal názor bežných ľudí a to, či budú chcieť niekedy zapáliť sviečku a udržiavať hroby svojich blízkych. Že ich poškodí mínometná cvičná paľba nemohol byť problém, najmä nie kritizovaný problém. Manželka už nemohla byť pochovaná vedľa svojho muža, ak zomrel skôr a pochovaný bol priamo tam. Obyvatelia boli presídlení, mnohí nasilu, a ich dediny sa zrovnali so zemou. Kniha Miesta zločinu a tragédií konkrétne uvádza presné názvy, aj miesta, ktoré tam zostávajú zachované.
Podobný osud postihol aj obce v oblasti Záhoria, kde sa rozšíril vojenský výcvikový priestor Záhorie, alebo v priestore Lešť pri Zvolene, kde boli vysídlené menšie osady.
Zatopené pod hladinou priehrad
Mnohé slovenské obce museli ustúpiť stavbe vodných diel. Takýto osud postihol obce pri výstavbe Liptovskej Mary, kde boli vysťahované obce Liptovská Mara, Sokolče, Parížovce, Paludza, Vrbie a ďalšie. Hoci na miestach zaniknutých dedín dnes stojí múzeum v prírode alebo symbolické kríže a tabule, pôvodné komunity už takmer neexistujú. Poslední pamätníci a rodáci sa združujú na výročných udalostiach. Podobne je to aj v rámci Riečnice a Harvelky. Neexistujúce obce zanikli kvôli výstavbe vodnej nádrže Nová Bystrica. Niekoľko obcí zaniklo výstavbou Palcmanskej Maše a niektoré aj pri výstavbe Ružína a hričovskej priehrady pri Žiline.
Zatopenie však neznamená len fyzický zánik – išlo o zásah do identity, tradícií a historickej pamäte.
Zaniknuté obce,… ktoré zomreli pomaly
Okrem náhlych vysťahovaní existuje aj druhý, pomalší spôsob zániku: vyľudňovanie. Ide o obce, ktoré strácajú obyvateľov dlhodobo. Dôvody sú rôzne – nedostatok pracovných príležitostí, neprístupná lokalita, zlé podmienky na život alebo jednoducho generačný úbytok.
Jedným z takých prípadov je aj obec Miloj. Zostalo len torzo pôvodnej kostolnej veže stojace osamotene v poli. Zaniknutých obcí je však na Slovensku viac. „Situácia môže byť oveľa závažnejšia v niektorých regiónoch už o niekoľko desaťročí. Už dnes máme dedinky, ktorým hrozí podobný osud. Odliv obyvateľstva, starnúce obyvateľstvo a nezáujem sa tam presťahovať. Napríklad pre chýbajúce služby, obchody, infraštruktúru a ťažkú dopravu. Miesta sa pretvárajú na rekreačné oblasti, no niekde ani to,“ upozornil na jav vyľudňovania Tomáš Galierik, autor knihy Miesta zločinu a tragédií.
Pár zachovaných stavieb v niektorých odľahlých osadách slúži ako rekreačné objekty, no obec pomaly zanikajúca sa tak môže stať súčasťou inej obce. Takýchto príkladov je na Slovensku niekoľko a trend neprestáva. Na mapách sa ešte objavuje ako lokalita, ale bez obyvateľstva a bez života.
Zánik dedín počas komunizmu a kolektivizácie
Aj kolektivizácia po roku 1948 zasiahla slovenský vidiek. Mnohé malé roľnícke dediny prestali byť samostatnými obcami, ich hospodárstva boli zrušené, majetky zoštátnené a ľudia sa presťahovali do miest za prácou. Niektoré síce ostali ako katastrálne územia, ale ich infraštruktúra zanikla a prestali byť samostatne fungujúcimi jednotkami.
Symboly zaniknutých obcí
Z obcí, ktoré zanikli, často ostáva len kostolná veža, základy domov, cintorín, alebo len názov lokality. Archeológovia a historici sa dnes snažia niektoré z nich identifikovať pomocou dobových máp, archívnych dokumentov či leteckých snímok. Miestni nadšenci zakladajú pamätné tabule alebo organizujú pietne akcie, aby nezmizli aj zo spomienok.
Zdroje:
- Kniha miesta zločinu a tragédií (Tomáš Galierik)
- https://www.upn.gov.sk/publikacie_pdf/zaniknute_obce.pdf
- https://www.vhu.sk/vojenske-vycvikove-priestory-na-slovensku/
- https://www.liptovskemuzeum.sk/liptovska-mara-zatopena-historia/
- https://sk.wikipedia.org/wiki/Miloj
- https://dennikn.sk/2869073/najvacsi-vojensky-obvod-v-horach-ludi-vystahovali-ostali-len-nazvy-obci/
