Keď sa povie „čarodejnica“, najmä vďaka Hollywoodu máme predstavu, že ide o rozprávky, alebo udalosti amerického Salemu. Nič, čo by nás malo znepokojovať. Lenže omyl. Procesy a inkvizícia boli oveľa bližšie, než sa nám môže zdať.
Európske procesy s čarodejnicami, ktoré dosiahli vrchol v 16. a 17. storočí, predstavovali temné obdobie histórie, keď tisíce žien (a aj mužov) čelili obvineniam z bosoráctva. Tieto procesy boli často založené na strachu z nadprirodzena, sociálnych predsudkoch a tlaku katolíckej i protestantskej cirkvi. Rozdielne regióny Európy sa líšili v intenzite prenasledovania čarodejníc. Keď dvaja sfanatizovaní mnísi vydali Kladivo na čarodejnice, súbor vykonštruovaných teórií a postupov, ako donucovať k priznaniu, odhaľovať a trestať čarodejnice, mašinéria mala aj podklady písané na papieri. Tému (okrem iných tém) približuje aj unikátna kniha Miesta zločinu a tragédií (bux.sk | martinus.sk | PantaRhei)
Španielsko: Strach z bosoráctva pod taktovkou inkvizície
Španielska inkvizícia (1478–1834), známa svojou brutalitou, mala pôvodne za cieľ chrániť katolícku vieru. Hoci procesy s čarodejnicami neboli jej hlavnou agendou, existujú významné prípady spojené s bosoráctvom. Najznámejším prípadom je proces v Baskicku v roku 1610, sústredený okolo malej dediny Zugarramurdi. V rámci tohto prípadu bolo pred súd predvolaných 300 ľudí, z toho 11 skončilo na hranici. Proces však paradoxne skončil skeptickým záverom – mnohí vyšetrovatelia inkvizície dospeli k názoru, že obvinenia z čarodejníctva boli často neopodstatnené.
Francúzsko: Masové procesy vo Verdune a Toulouse
Vo Francúzsku boli čarodejnícke procesy menej intenzívne ako v severnej Európe, no niektoré oblasti zaznamenali výrazné aktivity. Oblasť Verdunu a jeho okolia sa preslávila masovými procesmi v 16. storočí, keď boli desiatky žien upálené za údajnú spoluprácu s diablom. Ďalším známym miestom je Toulouse, kde sa čarodejníctvo spájalo so sektárskymi konfliktmi medzi katolíkmi a hugenotmi.
Nemecko: Európske centrum čarodejníckych procesov
Nemecko patrí k najvýznamnejším miestam čarodejníckych procesov. Najznámejšie udalosti sa odohrali v oblasti Bamberg a Würzburg na začiatku 17. storočia. Počas bambergských procesov (1626–1631) bolo upálených viac ako 900 ľudí, vrátane detí a významných členov komunity. Vo Würzburgu v tom istom období zomrelo na hranici približne 300 osôb. Nemecko ako rozdrobená krajina s množstvom autonómnych kniežatstiev zaznamenalo jednu z najvyšších mier prenasledovania čarodejníc v Európe.
Švajčiarsko: Prenasledovanie na dedinách a mestách
V Švajčiarsku boli procesy mimoriadne intenzívne, najmä v protestantských kantónoch. Valais (Wallis) je jedným z najstarších miest, kde sa procesy začali už v roku 1428, pričom v priebehu desaťročia bolo upálených viac ako 300 ľudí. Miesto sa stalo symbolom raného strachu z čarodejníctva, ktorý neskôr ovládol celú Európu.
Rakúsko: Procesy na území Habsburskej monarchie
V Rakúsku bol významný prípad spojený s mestom Innsbruck, kde v roku 1485 prebiehal proces s čarodejnicami pod vedením inkvizítora Heinricha Kramera, autora knihy Malleus Maleficarum (Kladivo na čarodejnice). Kramerov proces v Innsbrucku bol považovaný za základ pre ďalšie čarodejnícke procesy v celej strednej Európe.
Česko: Bosoráčky na Morave
V Česku bol najznámejší losinský a šumperský proces (1678–1696), počas ktorého bolo na základe krutých výsluchov a vykonštruovaných dôkazov popravených viac ako 50 ľudí. Tieto procesy sú dnes známe aj vďaka novšej knihe Kladivo na čarodějnice (autor Václav Kaplický), ktorá na ne poukazuje.
Rusko: Náboženské a svetské procesy
V Rusku sa procesy s čarodejnicami líšili od zvyšku Európy. Miesto inkvizície prebiehali často na základe podnetov miestnych feudálov alebo duchovenstva. V 17. storočí sa na moskovskom dvore objavilo niekoľko obvinení, kde ženy podozrievané z bosoráctva čelili mučeniu a trestom smrti. Ruské procesy sa však zameriavali viac na politickú kontrolu než na náboženské očistenie.
A čo Slovensko? Vôbec nebolo bokom!
V tom čase severné Uhorsko? Vôbec nezaostávalo. Procesy s čarodejnicami sme mali v Bratislave, Šamoríne, Trnave, až po Košice. No najznámejšie boli tie v Krupine, kde popravili niekoľko stoviek previnilcov za rôzne prehrešky, no v spojitosti s čarodejníctvom boli tieto čísla naozaj vysoké. Umierali prevažne ženy v strašných mukách utrápené po mučení a nemohúce vstať a ohňom uniknúť. Procesy, ktoré sa odohrávali v Bratislave, prebiehali napríklad aj na Hurbanovom námestí, kde je dnes pamätná ceduľa prvej upálenej bosorky, respektíve ženy, ktorá bola obvinená z toho, že ovládala nadprirodzené živly a moc.
Záznamy o tom, kde všade sa popravovalo na Slovensku, môžeme nájsť len v archívoch a múdrych knihách. Niekedy sa nám záznam o tom, že kat popravil čarodejnicu, zachoval len v rámci účtovných záznamov v rámci nákladov na popravu, alebo výdavky mesta za jej popravu. V dávnych dobách fanatizmus a snaha nájsť medzi ľuďmi čarodejnice, mal celkom iné podoby ako fanatizmus dnes.
Respektíve postoj voči čarodejniciam. Dnes vieme, že za duševné choroby jednotlivcov nie je posadnutie diablom. Že za epileptické záchvaty nemôže prehováranie diabla. Vieme rovnako tak aj to, že rozdielna farba očí ženy je heterochrómia a nie znak diabla, alebo znamienko, či vrodené vady na rukách, ušiach, rázštep pery, či Dawnov syndróm nie sú prejavy diabla. V minulosti bola za čarodejnicu žena, ktorá oplývala vedomosťami o liečivých bylinkách a bolo dobre, kým skákala. Ako iní pískali. Ak sa však znepáčila niekomu s mocou, ľahko mohla byť obvinená z toho, že k bylinkám prizve neraz pekelné sily, vie počarovať a pri mučení sa len s cieľom skončiť trápenie, prizná k čomukoľvek. Aj o tom sú naše dejiny, ktoré unikátnym spôsobom približuje kniha Miesta zločinu a tragédií (bux.sk | martinus.sk | PantaRhei) od Tomáša Galierika.
